Ach, ako sa ten svet rýchlo mení… Ešte pred pár dňami bolo slovíčko „gastráč“ jedným z najfrekventovanejších, dnes ho nahradili iné termíny z dielne (ne)obyčajných ľudí. Nezabúdajme, vráťme sa v čase kúsok späť. Vášne opadli, gastráčom – a z nich vyplývajúcej teplej strave – sa môžeme venovať s hlavou chladnou.
Prečo gastráče?
Nuž, odpoveď je vcelku jednoduchá. Je to štátom vydupaný príspevok na stravu. Od zamestnávateľom zamestnancom. OK, ale prečo akurát akési papieriky a nie peniažky? Nuž, pretože je to príspevok cielený a účelový. Inak je pomerne náročné dosiahnuť aby si zamestnanec za cielený účelový príspevok kupoval pôvodne zacielený účel. Teda stravu, najlepšie teplú, a nie napríklad topánky. Alebo cigarety. Alebo pol deci, toluén, hrable. Gastrolístok je teda cenina určená na nákup potravín.
Prečo by mal na gastráčoch niekto zarábať?
Hm, a prečo nie? Zisk je predsa hnacím motorom podnikania, je bičom, ktorým ženie neviditeľná ruka trhu svet kapitálu vpred. Zárobok na gastráčoch predstavuje niekoľko málo percent ich nominálnej hodnoty. Je treba povedať, že tento zisk gastrofiriem sa netýka zamestnacov, ktorí za gastrolístok dostanú protihodnotu v jeho nominálnej cene. Na zisk gastrofiriem sa skladajú časťou zamestnávatelia a časťou podniky poskytujúce stravu a potraviny. Pre stravovacie zariadenia je to však za tú cenu aj určitá forma reklamy, pracujúci ľudia inkasujúci gastráče zvyknú v drvivej väčšine obedovať tam, kde majú na dverách nálepku, že gastráče berú.
Prečo by na gastráčoch malo zarábať len niekoľko firiem?
Náročná otázka, jednoduchá odpoveď. Gastrolístky sú ceninou. A na ceninách môže zarábať ten, kto ich vie tlačiť a distribuovať, kto vie napríklad zabezpečiť dostatočnú kvalitu ochranných prvkov a ochrániť vytlačené kvantum gastráčov pred odcudzením. Ak túžite naskočiť na vlak podnikania rútiaci sa týmto smerom – nech sa páči. Je však zaujímavé, že o licenciu pre tlač iného typu cenín – napríklad známok alebo nákupných poukážok – žiadna veľká bitka nezúri.
Čo by sa stalo, keby sa gastráče zrušili?
Nič zjavné. Vyfasovali by sme (my, zamestnanci) vo výplate príspevok zamestnávateľa na stravu a mohli by sme ho minúť tak, ako je uvedené vyššie. Okrem teplej stravy aj na topánky, cigarety, pol deci, toluén, hrable. Zamestnávateľ by nemusel platiť gastrofirmám pár percent za distribúciu gastrolístkov a prilepšil by si o niekoľko šušníkov. Reštauráciám by sa zisky tiež zodvihli o nejaké to percentíčko odvádzané pôvodne gastráčistom. Okrem toho by padla psychologická hranica ceny obedného menu, ktorá bola doteraz limitovaná najbežnejšou hodnotou gastrolístka a ceny by sa podľa všetkého plazivým spôsobom začali šplhať nahor. Zhrňme to: zisk gastrofiriem by si prerozdelili zamestnávatelia a stravovacie firmy, zamestnanci by zostali na svojom a nemali z neho nič.
A čo by sa ešte stalo, alebo mohlo stať?
Zrušeniu gastráčov by museli predchádzať nejaké drobné novelizácie daňových zákonov v parlamente. Sprevádzané všeobecne známymi folklórnymi prvkami. OĽaNOisti by prišli o významnú časť svojej nosnej politologickej témy a museli by hľadať náhradu. Nepochybujem, že by ju našli skoro, aj keď možno nie až takú výživnú. A po zrušení gastrolístkov by gastrofirmy asi boli nútené prepustiť významnú časť svojich zamestnancov, keďže by pre nich už nemali robotu. Prispeli by tak pozitívnym spôsobom k obohateniu nášho pracovného trhu, ktorý začína pociťovať nedostatok kvalifikovaných pracovných síl.
P.S. Autor týmto prehlasuje, že jeho záujem o gastrolístky a manipulácie s nimi je čisto platonický. Ako SZČO v tejto branži nepodniká a na stravovanie by si ich kupoval iba sám pre seba, čo by v jeho konkrétnom prípade bolo tak trochu kontraproduktívne.