O svojráznom vedení schôdze slovenského zákonodárneho zboru pani podpredsedníčkou Nicholsonovou už písali viacerí. A ešte viacerí písať budú, je to téma atraktívna, vďačná na prezentáciu vlastných postojov a na vyjadrenie osobných emócií vo vzťahu k (ne)milovaným politikom.
Nechcem zvažovať čo mal alebo nemal urobiť Hrnčiar, čo urobil, alebo neurobil. Nechcem znevažovať požehnaný stav pani Nicholsonovej a špekulovať nad vplyvom zvýšenej hladiny hormónov na jej konanie. Zastavme sa však pri tvrdení pani podpredsedníčky, ktorá sa búcha do pŕs, že schôdzu viedla presne v zmysle rokovacieho poriadku, pretože ten jej exaktne neprikazuje spôsob, akým má zisťovať počet poslancov nutných pre otvorenie schôdze NR SR. Ak to mám zľahčiť, tak v rokovacom poriadku NR SR sa nehovorí ani o tom, že počet poslancov prítomných na schôdzi sa určuje prezenčnou listinou, vizuálnym brutto odhadom, alebo na základe hlasitej informácie pána poslanca Galka.
Nuž… Povedzme to otvorene a bez servítky pred papuľkou – pani podpredsedníčka tára a prejavuje hrubú neznalosť (v relatívne lepšom prípade), alebo v prípade horšom brutálnu ignoranciu voči Zákonu Zákonov, voči Ústave SR. Tá v článku 73 odsek (2) hovorí:
Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.
Čo v praxi znamená, že poslanec sa pre účasť na schôdzi NR SR prezentuje na základe vlastného svedomia, presvedčenia, či uváženia alebo rozhodnutia. A nie na základe toho, že o jeho prezentácii rozhodne ktokoľvek iný, hoci by to i sám Luciferson bol.
Stručne: ak poslanec nevrtí chvostíkom, tak chvostík by nemal vrtieť poslancom.