Nesluší sa to v dnešnej dobe písať, no v roku 1968 sa našlo niekoľko jedincov, ktorí mali z ruskej okupácie úprimnú radosť. Bez nejakých zábran napíšem, že som medzi nich patril…
V tom roku som bol dieťa školu povinné a v auguste som prvý raz absolvoval návštevu zariadenia zvaného pioniersky tábor. Dnes sa už také kempy zvyknú označovať civilnejšie ako tábor letný alebo detský. No a mne sa v tom pionierskom tábore vôbec, ale vôbec nepáčilo. Možno preto, že som bol prvý raz v živote na dlhšiu dobu z domu a zo zúčastnených deciek som ani jedno nepoznal.
Týždeň som trpel, o mobiloch vtedy ani američan nechyroval a domov sa volať nedalo ani z pevnej linky. No ale potom sa čosi stalo – prišiel dvadsiaty prvý august a s ním prišli Rusi! A moji starostliví rodičia pochopili, že toto teda žiadna sranda nebude, naštartovali rodinné približovadlo Škoda MB 1000 a absolvovali 250 kilometrov, aby zachránili svoju ratolesť. Vedenie tábora sa vraj vzpieralo, no moja mamka bola osoba rázna, vedela si dupnúť a vyrvala ma z ich starostlivých rúk. Jupíííí! Treba dodať, že spomínané vedenie tábora neskôr už také dôsledné nebolo, pretože zbytok pionierov sa na druhý deň autobusmi tiež presunul do rodných hniezd.
To však nebola jediná potecha z okupácie pre maloletého jedinca. Mne i vrstevníkom, ktorí rovnako ako ja nemali ani najmenšiu predstavu o príčinách a dôsledkoch prítomnosti tankov zaparkovaných v centre mesta, spestrovali život nápisy svojským spôsobom odsudzujúce okupáciu. Boli písané vápnom na väčších plochách, akási socialistická a vtedy všeobecne tolerovaná verzia graffiti. Nápisy sa zväčša opakovali a prezentovali nie veľmi bujnú fantáziu svojich tvorcov. Tu uvediem pár príkladov z tejto sorty, pričom vynechám tie, ktoré boli myslené úplne vážne a boli úplne bez irónie:
Dubček, Svoboda – záchrana národa!
Dubčekovi borovičku, Brežnevovi šibeničku!
SSSR = SS
No našlo sa pár tvorcov, ktorí svojimi heslami predviedli invenciu, iskrivý vtip a šarm. Za všetky spomeniem to, ktoré si budem určite pamätať až do konca života. V centre veľkej križovatky, na asfaltovom trojuholníku vápnom bola namaľovaná sliepka obesená na šibenici. Pod ňou slogan (v pôvodnej nárečovej verzii, bez jazykovej úpravy): Radšéj som si život zala, jak by Rusom vajcá srala!
Všetko zlé časom pominie. Pominuli i okupanti. Zostali len spomienky – a ako to už býva, len tie lepšie, vtipnejšie, srandovnejšie. Jedna z trvalejších spomienok je ale hmatateľnejšia. Na plote v neďalekom susedstve stále presvitá spod mnohých vrstiev náterov jeden z tých vtipnejších okupačných sloganov: Lenin zobuď sa, Brežnev sa zbláznil!