Všetkožrúty

26. augusta 2016, spozabukakuk, Zvery a ľudia

Premnožil sa nám v Tatrách podkôrny hmyz. Žravý a pažravý lykožrút (Ips typographus). Nič nezvyčajné, lykožrútom sa to raz za uhorskú dekádu prihodí. Vzhľadom na nie až tak dávne skúsenosti s jeho populačnou explóziou v Tichej a Kôprovej doline však vieme, čo môžeme očakávať – premnoženie prehlásení troch typov:

1.nechať lykožrúta nech sa napapá do sýtosti, mamka príroda jeho šantenie v pohode zvláda

2.likvidovať chrobáka všetkými dostupnými prostriedkami, mamke prírode treba pomôcť, lebo nestíha

3.za tú chrobač je zodpovedný XY! (za XY dosadiť kohosi podľa vlastného uváženia a politickej orientácie)

Z celej tej šaškárne má najväčšiu radosť a najväčší osoh práve lykožrút. Pretože za situácie ani čihí, ani hota, si pokojne požiera ďalšie hektáre smrekových monokultúr, občas prižerie aj vzácnu limbu a tvári sa, že on nič, on aktivista. Ale kým sa objaví „vinník“, ak sa teda nejaký vôbec objaví, tak lykožrút i s celou famíliou už dávno zájde na obezitu z nadmerného prežierania sa.

Ja netuším, kto má v tomto spore pravdu, ani či nejaká jediná pravda vôbec existuje. Akurát sa môžem cítiť byť emocionálne ovplvnený faktom, že vysušené pahýle v mesačnej krajine, ktorú zanechal za sebou podkôrny hmyz, pôsobia na mňa depresívne. A že to navodzuje u mňa subjektívny pocit, že by sa s tým malo predsa len čosi robiť a že to robenie čohosi by nemalo mať základ v pripútavaní sa reťazami k lesným kolesovým traktorom.