V septembri 1812 sa zdalo, že francúzskemu cisárovi Napoleonovi leží pri nohách celý svet. „La voilà, donc enfin cette fameuse ville! Il était temps!“ – Tu je konečne, toto veľkolepé mesto! Už bolo na čase! – zvolal vraj, keď si prezeral Moskvu z hory Poklonnaja.
Bitka pri Borodine v auguste 1812 síce výrazne zdecimovala stavy francúzskej i ruskej armády, ale po ústupe ruských vojsk 14. septembra vtiahol Bonaparte do vyľudnenej Moskvy, v ktorej plánoval prečkať krutú ruskú zimu. No rázny škrt cez rozpočet mu urobil požiar, ktorý vypukol 18. septembra a takmer celú Moskvu spopolnil. Zhoreli tri štvrtiny moskovských domov, zahynulo vyše 10 000 ľudí, plameňom neodolali dokonca ani hradby Kremľa. Francúzsky cisár veľmi dobre vedel, že na zhorenisku zimu neprežije a zavelil k ústupu. Ústup mu znepríjemňovala ruská armáda pod velením staručkého, no stále čiperného Kutuzova. Ruské ťaženie skončilo pre Napoleona fiaskom, z takmer polmiliónovej armády dopochodovalo do vlasti len dvadsaťtisíc vojakov.
Moskovský požiar je však tak trochu tajomný – hlavne preto, že sa k podpaľačstvu nik nechcel priznať. Často je prezentovaný ako excelentný strategický ťah maršála Kutuzova, alebo moskovského gubernátora Fjodora Rostopčina. Obaja však svoj podiel na čine rázne popreli – Rostopčin dokonca odmietol prevziať za tento strategický počin vyznamenanie od cára Alexandra I. a v neskoršie vydanej knihe spomienok sa od podpaľačstva rázne dištancoval. Srdce vlastenca by mu vraj takýto skutok nedovolilo…
Nech je ako chce, či naozaj išlo naozaj o strategický ťah, alebo o dôsledky rabovania francúzskych vojsk, ústup Napoleona z Ruska patrí medzi jeho najpotupnejšie porážky a predznamenal začiatok jeho konca.