Veru, je ľahké stať sa cisárom, keď vám radí boh… Prihodilo sa to rímskemu cisárovi Konštantínovi I. – božské poradenstvo mu zabezpečilo víťazstvo v bitke pri Mulvijskom moste. Stalo sa to 28. októbra 312, teda masaker spred brán Svätého mesta si pripomíname už tisícsedemstoštvrtý krát! Zhodou okolností je to i dátum vzniku prvej ČSR, ale o prípadnej krutosti alebo význame či prínose tejto udalosti sa tu a teraz zmieňovať nebudem.
Ale nie takto zhurta, pekne po poriadku. Začiatkom štvrtého storočia nášho letopočtu bol v Rímskej ríši zaužívaný vládnuci systém takzvanej tetrarchie – po slovensky by sme asi povedali, že štvorvládia. V západnej a východnej časti vládli dvaja vladári pomenovaní titulom augustus, garde im robili dvaja zástupcovia, caesari, ktorí boli predurčení ich zastúpiť a prípadne nahradiť.
V západnej časti Rímskej ríše to však robilo zlú krv. Šéfoval tam Maxentius a štátneho tajomníka mu robil náš človek, Konštantín. Maxentius bol však tak trochu paranoik a obával sa, že Konštantín sa po úspešnom skončení vojnových ťažení v Británii a Galii začne zaujímať o vládu v Ríme. Preto začal intenzívne intrigovať a – čo budeme okolkovať, povedzme to priamo – ísť Konštantínovi po krku. Úspešný vojvodca by však asi nebol úspešný bez úspešnej špionáže, Konštantín sa to včas dozvedel a vytiahol so svojou galskou armádou proti Maxentiovmu Rímu.
A práve toto ťaženie je opradené viacerými legendami. Obaja velitelia si samozrejme nechali veci budúce vyveštiť. Maxentiova predpoveď bola pomerne dvojzmyselná – „Ak prekročíš Tiber, nepriateľ Ríma zahynie.“ Dvozmyselnosť spočívala v tom, že Maxentius vládol aj na vtedajšie pomery vcelku tyransky a ako sebastredný krutovládca nezvážil, že tým nepriateľom Ríma by eventuálne mohol byť i on sám… Rozhodol sa preto bitku vybojovať za hradbami Ríma, po prekročení Tiberu cez Mulvijský most.
Konštantín mal pred bojom iné vízie. Vraj videl na nebi planúci znak XP (chí-ró alebo Christos, grécke meno Krista) a slová: Pod týmto znamením zvíťazíš! Nuž, prikázal teda svojmu vojsku, aby si onen znak namaľovali na štíty. A napriek tomu, že jeho vojsko tvorili prakticky len pohania, metóda sa osvedčila!
Mulvijský most zohral v boji pomerne dôležitú úlohu. Maxentiove vojská mali vraj výraznú početnú prevahu – historici udávajú rôzne čísla, ale najpravdepodobnejší pomer je asi 90 000 vojakov u Maxentia a zhruba 40 000 u Konštantína. No Konštantín velil legionárom ostrieľaným, osekaným a zoceleným mnohými bojmi. Tí sa s nevycvičenými vojenskými teoretikmi vysporiadali jednoducho a rázne, ohromne im pomohla panika v tlačenici pri pokuse hromadne ustúpiť cez most, ktorý návalu tisícov ustupujúcich kapacitne nevyhovoval. Maxentius sa utopil v rieke Tiber a iba jeho odseknutá hlava bola svedkom holdu, ktorý Rím vzdal novému cisárovi.
Len stručne o cisárovi Konštantínovi – jeho vláda je hodnotená veľmi rôznorodo až rozporuplne. Na jednej strane bol krutým vládcom, na strane druhej bol machiavellistickým pragmatikom, ktorý dobre vedel čo robí a prečo to robí. Kresťania ho uctievajú ako svätca za to, že zaviedol v Ríme kresťanstvo ako štátne náboženstvo, vďaka tomu sa rozšírilo do celej Európy. Dokonca vďaka Nikejskému koncilu v roku 325 sa mu podarilo zjednotiť viaceré výklady kresťanského učenia, no podrobnosti sú už nad rozsah článku. On sám sa vraj dal pokrstiť až na smrteľnej posteli…
Jeho pragmatizmus však spočíval hlavne v tom, že štát zjednotený jednou ideou sa ovláda oveľa ľahšie – hlavne ak ide o ideu mierumilovnú, ktorá očakáva odmenu za svoju oddanosť až na druhom svete. A ako perličku uveďme, že do úvahy vtedy okrem kresťanstva prichádzal i mithraizmus, náboženstvo pôvodom z Perzie, v Ríme v tých časoch populárne a v mnohom kresťanstvu podobné. Možno nechýbalo veľa a namiesto „Ježiš ťa miluje!“ sme mohli používať slogan „Mithra ťa miluje!“…