Dátum, ktorý hýbe celým Slovenskom. Prvý november, Sviatok Všetkých svätých, Pamiatka zosnulých. Zo srdca neznášam tento deň. Je to totiž sviatok nášho pokrytectva.
Život, ktorý raz začne, raz aj skončí. Je to nevyhnutnosť daná prírodou alebo Bohom, nech si každý vyberie čo mu je bližšie a v čo verí. Všetci sme mali niekoho, kto už svoj životný limit vyčerpal, kto je už na tej druhej strane. A nikomu z nás odchod jeho milovaných nebol ľahostajný. Ale prečo sa máme zblázniť v jeden deň v roku a hromadne sa hrnúť na cintoríny? Pretože sa to tak sluší a patrí? To nám naši blízki stoja za spomienku iba jeden deň v roku? A vyžadujú od nás hromadný ošiaľ nie nepodobný prvomájovej manifestácii alebo spartakiáde?
Nechcem sa nikomu dávať za príklad, no na mojich blízkych si rád spomeniem vždy, keď idem okolo miesta ich posledného odpočinku. Stačí na pár minút zastaviť, vystúpiť z auta a oddať sa tichej, intímnej, nikým nerušenej spomienke na nich. Oni sú príjemní spoločníci a krásne sa s nimi mlčí a spomína. Okrem toho nosím v sebe jednu celkom čerstvú ranu – v tomto roku mi zomrel otec. Priznávam, že doteraz som ani len netušil ako veľmi môže blízky človek chýbať. Zostal však neďaleko, z okna za jasného počasia dovidím na majestátny kopec, pod ktorým je liečebný ústav, v ktorom dožil svoje dni. Každý pohľad mi ho pripomína, bez ohľadu na dátum.
Svojim príbuzným som svoju neľúbosť s kultom mŕtvych už neraz polovážne-položartom spomenul. V tom duchu, že keď raz ja budem zakopaný dva metre hlboko, tak nech sa mi neopovážia prvého novembra dupotať nad hlavou, lebo ich prídem strašiť. A čím som starší, tým viac sa z tejto pravidelne opakovanej povedačky to položartovné vytráca…