Pri čítaní novín si chtiac nechtiac musím spomenúť na noviny socialistické. A porovnávať s tými dnešnými…
Samozrejme, že sú medzi nimi rozdiely. Nemám na mysli rozdiely ideologické, veď občas stačí tú istú správu prefarbiť z červenej na modrú a stále zostane použiteľnou. Skôr fakt, že dakedy bol novinár na rozdiel od dneška profesionálom a netrúfol si uverejniť neoverenú správu. Socialistický novinár mal oproti tomu dnešnému jednu obrovskú výhodu – nemal konkurenta v internete, ten neexistoval. Okrem toho sa v ideologických otázkach mohol geniálne zaštítiť jedinou správnou ideológiou, princípmi socialistického štátu a komunistického vierovyznania. Na druhej strane nemohol napísať všetko čo by chcel a musel byť cvičený aj v disciplíne písania medzi riadkami – no toto sa asi príliš nezmenilo.
Dnes to je predsa len iné, v rýchlom svete znesie konzument informácií hocijakú blbosť, ktorú mu novinári naservírujú. Pravdivostná hodnota sa vie skryť za nemenovaný zdroj, alebo čarovné slovíčko „údajne“. A konzumenta nezaujímajú závery zjazdu či snemu niektorej z množstva politických straničiek a pastraničiek, ktoré tu dnes sú a zajtra tu byť nemusia. Skôr ide po senzáciách, škandáloch, po počtoch mŕtvych a zranených, po konšpiráciách, klebetách. Jedno však majú bývalí novinári s tými dnešnými spoločné. Ilustruje to nasledovný príbeh:
Dakedy veľmi dávno, v dobách takmer paleolitických, som počas husákovskej normalizácie absolvoval stredoškolské vzdelanie. Jedným z gymnaziálnych predmetov bola samozrejme slovenčina a jednou z jej disciplín sloh. No a raz nám slovenčinár nadelil ako tému slohovej práce čosi o postavení mládeže a jej úlohách v budovaní rozvinutej socialistickej spoločnosti. V lavici sme vtedy sedeli dvaja a pod lavicou sme mali schované noviny. Pravdu. Kupovali sme si ju s kamošom na striedačku (50 halierov bol peniaz!) kvôli športovej rubrike, Pravda mala vtedy z denníkov (okrem špecializovaného Športu) túto časť spracovanú najkvalitnejšie. No a v tej konkrétnej Pravde sa nachádzal úvodník. Ktorého téma bola neprehliadnuteľne popísaná v jeho titulku a perfektne sedela na zadanú tému slohovej práce.
Čo bolo viac mladému socialistickému človeku treba? Oráfal som úvodník od slova do slova, len titulok a podpis som vynechal, kvôli nenápadnosti som dve či tri gramatické chyby pridal. A s uspokojením som čakal na výsledok. Ale smola… Zo slohu som dostal trojku. Peknú okrúhlu, červenú, trikrát podčiarknutú. A ku nej komentár s výkričníkom: FRÁZY!