Včera sme si pripomenuli výročie čohosi, na čo môžeme byť hrdí. Národné povstanie proti fašizmu, jeho 73. výročie. Je to naozaj významná dejinná udalosť, aj keď sa nájdu jedinci, ktorí tvrdia čosi iné. Ale nie o tom som chcel.
Nájdu sa totiž aj jedinci, ktorí históriu dokážu zneužiť na politikárčenie. A nie sú to jedinci ledajakí, je to napríklad šéf parlamentu, premiér a aj prvý občan Slovenskej republiky. Včera totiž popri spomienke na padlých zazneli i reči, ktoré do rámca osláv nepatrili. Reči o extrémistoch, šialencoch, hajlovaní a nastrážovaní. A ak si prezident dovolí v prejave spomenúť „fašistu sediaceho na úrade v Banskej Bystrici“, tak výrazne prekročil hranicu deliacu seriózny prejav od bulváru.
Možno sa dá aspoň čiastočne pochopiť, no nie ospravedlniť, postoj premiéra a predsedu parlamentu. Predsa len, sú predsedami politických strán a blížia sa regionálne voľby. A aj vo svojich prejavoch boli trochu opatrnejší a slová vážili trošku viac. Pán prezident však zašiel priďaleko, jeho prejav sa možno dá označiť za čin dožadujúci sa podania trestného oznámenia. Ono asi nie je celkom kóšer označiť za fašistu človeka, ktorý bol zvolený v riadnych voľbách do parlamentu i za bystrického župana a ktorého strana je riadne registrovaná na ministerstve vnútra. Okrem toho označenie „fašista“ si vyžaduje serióznu dávku dôkazov podporujúcich toto tvrdenie – má ich pán prezident k dispozícii?
Predchádzajúce slová by mohli vyvolať zdanie, že som oddaným fanúšikom Kotlebovej grupy. Nie, nie je to tak. Lenže ak si má človek zachovať aspoň minimálnu dávku objektivity, tak nesmie prehliadať ani veci, ktoré by možno aj prehliadnuť mohol a chcel.