V posledných dňoch sme si s politikmi užili hektické chvíle. Pán prezident po hrdinskom trojročnom boji kapituloval, vyvesil bielu zástavu a so slzou v oku a so zaťatými zubami vymenoval tri kusy ústavných sudcov. A porážkou neotrasený dodal, že je to síce fuj, fuj, no jeho chvíle ešte prídu a hin se hukáže!
Dramatický oblúk politickej heroickej balady s príchuťou antickej tragiky nám však napravila jedna osôbka. Pani poslankyňa Ďuriš Nicholsonová nám pokrčila tváre, vyškerila nám na nich úsmev od ucha po ucho. Vyhlásila, že keby eventuálne pán Kiska nekandidoval nabudúce za prezidenta, tak ona by to aj zobrala, veď niekto to robiť musí.
Sú úsmevy, úškrny, smiechy, rehoty. V tomto prípade však skôr ide o ten tragikomický gogoľovský smiech cez slzy. Veď ak si z pani poslankyne robí srandu dokonca aj mienkotvorný denník SME, tak to už čosi znamená.