Pani poslankyňa Blahová je mediálnou hviezdou jasnou, štítom prepevným. Teda aspoň čo sa (v jej verzii reality) ochrany práv deťúreniec týka. Posúďte sami, aký záslužný čin vykonala len toť nedávno – neohrozene zastúpila zaspaté súdy i políciu, dokázala asistentkou kompenzovať neúčasť sociálky a takmer sa jej podarilo vyrvať dievčatko z pazúrov jej krkavčieho otca! Darmo dieťa revalo ako by ho na nože brali, pani poslankyňa na to ohľad nebrala, veď čo už také piskľa môže vedieť kto mu robí dobre a kto nie.
Pripomenulo mi to udalosti nie až tak zaviate pieskami času, napríklad vyjadrenie pani poslankyne k médiami rozmazávanej kauze Marco. Flexibilita pani poslankyne sa tu predviedla v plnom svetle jej svätožiary, takže nás ani náhodou nemôže iritovať skutočnosť, že postupovala úplne inak, priam opačne ako teraz. Odsudzovala fakt, že na názor dieťaťa odnímaného opatrovateľom nik neprihliadal napriek tomu, že jeho plač bol vtedy mimoriadne dôležitou, doslova nosnou mediálnou témou. A pripomeňme si i jej nezastupiteľnú rolu v kauze Čistý deň, aj nevďačných rodičov, ktorí proti flexibilite jej tvrdení z blogu dosť rázne protestovali.
Pani Blahová zjavne patrí do skupiny ľudí, ktorí pravdu nehľadajú, ale tvoria. Bez ohľadu na pravdivostnú hodnotu tej pravdy. Takých tvorcov je síce dosť, no medzi nimi jej patrí popredné miesto. Pokiaľ by teda naši poprední cirkevní predstavitelia mali problém s hľadaním jedincov, ktorých by mohli predložiť Svätému Otcovi ako adeptov na blahorečenie, tak pani poslankyňa by mala byť kandidátom najzdatnejším. Kto iný, ak nie tá, ktorá má vždy pravdu?