Svet je zasa o jednu skúsenosť bohatší. A to o takú, ktorú už dávno pozná – že silnejší pes má s erotikou výrazne menej problémov a výrazne viac skúseností, ako pes poslabší.
Američania so svojimi vernými vypálili na Sýriu vyše sto rakiet. Zdá sa to byť skutočne vážna vec. Keby to nebolo na smiech… Celá akcia smrdí na kilometre propagandou. Že prečo? Nie je to zbytočná otázka? Je, no napriek tomu odpoviem.
Pred útokom vydali varovanie a zaútočili len na prázdne budovy, veď keby naozaj zbombardovali sklad plný toxických chemikálií (čím sa vychvaľujú), tak zahubia viac civilistov, ako yperit v prvej svetovej. Zároveň v praxi demonštrovali, že aj staručká sovietska protivzdušná obrana v sýrskych službách (S-125 a S-200) si tak trochu dokáže poradiť s ultramodernými útočnými raketami, a že modernejším ruským systémom S-400 je vhodné vyhnúť sa širokým oblúkom. Nie, nie veru, tretia svetová sa dnes, chválapánubohu, nezačína. Len drahý, niekoľko sto miliónový ohňostroj. A neformálna objednávka na stovky nových rakiet od amerických zbrojárskych koncernov.
Nemá zmysel zaoberať sa formálnou absurditou príčiny útoku. Spojenci sa zjavne museli ponáhľať, pretože experti z Organizácie pre zákaz chemických zbraní (OPCW) už sú na ceste do Gúty. A tí by, nedajbože, nemuseli nájsť nielen žiadnych mŕtvych civilov, no možno ani stopu po chlóre.
Dnes pred obedom som si vypočul prejav britskej premiérky. Naozaj nešlo o to, že snáď dvadsaťkrát točila to isté klišé o chemických zbraniach. Najviac ma zaujala jedna okolnosť: po prejave jej novinári z renomovaných mainstreamových médií (ktorých ako učiteľka v škôlke vyvolávala krstnými menami) kládli otázky. Čo myslíte, koľkí sa jej pýtali na dôkazy chemického útoku v Gúte? Ak tipujete jedného, tak ste reálny počet o jedného prekonali.