Všetko to turbulentné, čo sa u nás práve deje, je vraj v záujme našich potomkov. Bojujeme za slušné Slovensko, aby mali naše ratolesti lepší priestor pre napĺňanie svojich túžob. Bojujeme proti korupcii, aby sa viac ušlo našim deťúrencom zo zdrojov verejných i tých našich, neokresaných úplatkami. A vyhŕňame si rukávy, aby sme v pote tváre chlieb náš každodenný dorobili, nech náš drobizg hladom netrpí. Ba i ten náš írečitý trojgrošový zárobok delíme rovnou mierou medzi našich otcov, synov a nás samotných. Jeden groš vraciame, druhý požičiavame, len z tretieho sami žijeme.
Naozaj?
Kecy, hlúpe klišé. Celé je to hlúpy prefabrikát, ktorým nás tu ktosi kŕmi už takmer tridsať rokov. V osemdesiatom deviatom sme museli uťahovať opasky v nádeji na šťastné zajtrajšky našej omladiny. Potom sme si vykasali rukávy a od huby odrhli kvôli tomu istému. Rozpredali sme hnusný socialistický majetok v nádeji na vytvorenie kapitálotvornej vrstvy čestných podnikateľov. Dáke výsledky sa dostavili, veď už po necelých devätnástich rokoch budovania rozvinutej kapitalistickej spoločnosti sme dosiahli úroveň reálnych miezd zo zahnívajúceho komunizmu.
Myslíte si, že to tie nevďačné decká ocenia? Prdlajs. Furt sú nespokojné a furt nás do nového boja vyháňajú. Za slušné Slovensko, za záchranu rozhlasotelevízie, za nového policajného direktora, za predčasné voľby. A my, blbci, sklopíme uši, vyhotovíme transparenty a taho na námestia Fica do basy posielať. Teraz len tak nahlas rozmýšľam: budú vôbec tie decká dakedy schopné to všetko oceniť? Pýtam sa z jedného prostého dôvodu: ako sa my samotní staviame k tomu všetkému, dobrému i zlému, čo pre nás robili naši rodičia? Nadávame snáď na nich ako to sakramentsky pokafrali? A neutekajú naše deti radšej do zahraničia? Nerobíme tu blbečkov pre dakoho úplne iného, pre niekoho, kto naše deti zneužíva marketingovým spôsobom ako šteniatka v (úspešnej) televíznej reklame?
Titulok som si požičal zo známeho vtipu, v ktorom niektoré z miest na Záhorí, snáď Skalica alebo Stupava*, odmietlo obesiť na mestskej šibenici delikventa z mesta susedného. Obhajovali to práve tým kvetnatým „enem pro nás a pro naše dítka“. Mám pocit, že to je výstižný obraz toho, čo sa tu v týchto dňoch deje. Tiež hájime to naše. Dúfajme len, že to, za čo sa tak vehementne angažujeme, nie je šibenica pre nás. A aj pre naše deti.
*podľa informácie z diskusie je oným mestom vlastniacim šibenicu Skalica a priateľskú službu obesenia delikventa odmietla susednému Holíču