Momentálne prebieha v parlamente cirkus vôkol voľby kandidátov na ústavných sudcov. Nechajme teraz bokom všetky popoťahovanice týkajúcej sa vhodnosti jednotlivých uchádzačov, aj okolo stranníckych dohovorov sprevádzajúcich voľby. Dokonca aj to, či má byť voľba verejná, alebo tajná.
Venujme sa len a len nutnému počtu zvolených kandidátov. V zásade na to existujú dva názory (dvaja právnici by ich určite dali dokopy aj viac):
Stanovisko divákov sledujúcich klasickú parlamentnú šarvátku sa väčšinou líši podľa toho, komu drukujú. Koalícii postačuje taký počet kandidátov, aby bol zabezpečený aspoň nadpolovičný počet sudcov, opozícia voči tom, ako inak, namieta.
Oprostime sa od stranníckeho, alebo fanúšikovského pohľadu, a skúsme zapojiť normálny rozum. Ak by prezident dostal v „prvej várke“ povedzme šiestich kandidátov a vybral z nich troch, tak zvyšní traja by mohli namietať neregulárnosť výberu. Pretože keby sa dalo objektívne stanoviť poradie všetkých 29 kandidátov a do prvého výberu by sa naozaj dostali šiesti najlepší, tak traja so zemiakovými medailami by utreli hubu napriek tomu, že v celkovom poradí by im patrilo 4., 5., a 6. miesto. Na ústavnom súde by ich nahradili uchádzači hodnotení nižšie.
Toto je jeden argument, podľa môjho názoru zásadnejší. No existuje ešte jeden, oveľa jednoduchší, ba až primitívnejší: ako by mohol prezident vybrať polovicu kandidátov, keby poslanci zvolili a dodali mu nepárny počet ašpirantov? Tomu sa pri voľbe nedá až tak jednoducho vyhnúť, hlavne pri voľbe tajnej. Jeden z nich by asi musel byť sudcom na polovičný úväzok…