Tak nám to Najvyšší súd SR objasnil jasne a stručne: parlamentnú stranu ĽSNS nemôžeme zakázať. Napriek tomu, že sa mnohým nepáči a že ju mnohí obviňujú z fašizmu, extrémizmu, rasizmu a ešte iných -izmov.
Nuž, ak mám byť úprimný, ani mne sa ĽSNS nepáči. No nepáči sa mi ani Matovičova OĽaNO, ani Kollárova rodina, ani Sulíkovi SaSkovia. A pána prezidenta ani spomínať nebudem. Mám preto ujúkať po uliciach slogany o ich zákaze? Asi nie, demokracia je predsa o rôznorodosti názorov a o voľbe medzi nimi.
Rozhodnutie súdu začala nespokojná strana (teda takzvané demokratické opozičné strany a médiá hlavného prúdu) okamžite interpretovať ako blamáž generálneho prokurátora. Pretože jeho žaloba vraj nebola dostatočne odôvodnená, ako konštatoval súd.
Vážená „demokratická“ opozícia, vážené médiá hlavného prúdu!
Mohli by ste asi konečne pochopiť, že kde nič nie je, tam ani čert neberie – súd vám to napísal celkom jasne. A mohli by ste si priznať, že voči vami uvádzanej trápnosti a nekompetentnosti žaloby ste sa doteraz ani len slovkom nevymedzili.
Generálny prokurátor urobil jediné – naplnil mediálnu objednávku. Dôsledkom výroku Najvyššieho súdu sa stane fakt, že odteraz asi bude potrebné dobre si rozmyslieť, či pre kotlebovcov je vhodné používať prívlastky odvodené od slov fašizmus, nacizmus, rasizmus. Pretože súd by sa v tom prípade mohol konať zasa, ale v obrátenom garde.
Už v titulku som uviedol, že Kotlebu nemusím, ale musím. Priznávam, že ide iba o parafrázu Voltaireovho výroku. Je síce notoricky známy, no jeho zopakovanie nikdy neuškodí:
Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to.