Povstali sme. Nie celkom my, ale naši dedovia a pradedovia. Po 75 rokoch, 29.augusta to budeme oslavovať. Je čo oslavovať, aj keď ja osobne nemám rád oslavy, ktoré sú dôsledkom ľubovoľného počtu mŕtvych ľudí.
Povstanie sa týkalo vážnych vecí. No, ako to už býva, nedotiahne to ďaleko ten, kto si nedokáže zažartovať aj z vážnych vecí, dokonca i z tých, ktoré sa týkajú jeho samotného.
Rozprával mi starý otec o svojej účasti v SNP. Po mobilizácii narukoval do Serede, čo bola preňho dosť smutná okolnosť. V Seredi totiž boli ženisti, ktorí stavali mosty, z čoho vyplývalo, že majú blízko k vode. A z tej mal starý otec panický strach, keďže nevedel plávať. Jeho presvedčenie o tom, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste sa utvrdilo hneď po pár dňoch, keď pri nácviku budovania akéhosi mostného piliera spadol z člna do Váhu, voda ho odniesla z dohľadu spolubojovníkov a vyhodila na breh. Čo považoval za znamenie osudu, vykašľal sa na vojsko a pobral sa pekne-krásne domov. Nikto ho nepodozrieval z dezercie, keďže ho považovali za utopeného.
Ťažko povedať, či tým prišlo povstanie o jedného hrdinu, alebo o jeden hrob. V každom prípade však starý otec prežil dlhý a plodný život vyplnený prácou, ktorej, na rozdiel od prác ženistických, rozumel a vedel ju robiť.
A nejaké poučenie z Povstania pre dnešok? Je obsiahnuté v klasickom vtipe:
Pýta sa reportér baču:
„Bača, čo si myslíte o Slovenskom národnom povstaní?“
„Nuž, ja si len tak myslím, že by sa nám dákô takô povstania verabože zišlo…“