Človek si už na to po čase aj zvykol – prvý občan vyhlásil, že Slovensko je mafiánskym štátom, citovali ho médiá a tak nejako sme sa s tým zmierili. Zľudovelo to a neboli sme ďaleko od toho, aby sme začali zvažovať pridanie tohto fenoménu k Jánošíkovskej tradícii.
No ale – kde nič, tu nič – zrazu šok! Ten istý človek, ktorý si na mafiánsky štát zvykol, priam si ho osvojil, si v nedeľu naobed zapne televízor a zrazu sa dozvie, že sme fungujúcou demokraciou! Dokonca právnym štátom! Oj, bisťudadestrelatidomatere!
Čo už. Treba akceptovať fakty a analyzovať príčinné súvislosti, i naša stará mať tak vravievali. Ako sa len tak, mne nič – tebe nič, prakticky zo dňa na deň stane z mafiánskeho štátu fungujúca demokracia? Čo zásadné sa musí prihodiť? Načrime teda do studnice historických skúseností a bádajme, hľadajme jednotiaci prvok stojaci za rozpadom veľkých mafiánskych štruktúr. Bádajme, hľadajme, neustávajme… A hľa, urodilo sa!
Za rozpadom mafiánskych rodín nezvykne byť vytrvalý boj polície, ani masívny záťah na jej členov. Prvopríčinou býva odchod hlavy mafiánskeho klanu. Zvyčajne násilný, i keď aj prípady pokojného dožitia na dôchodku sa vyskytli. Tu je pes zakopaný!
Zapátrajme my na domácej politickej scéne a hľadajme analógiu. Nehľadáme dlho a máme ju – hlavou nášho mafiánskeho štátu už nie je tá hlava, čo ňou ešte donedávna bola! Odrazu je všetko jasné, zrozumiteľné a logické.
Uf! Človeku sa hneď lepšie dýcha, keď zistí kde je sever – keď si overí, že je to naozaj tam, kde obrastá machom. Aj to pivko poobede chutí lepšie, lebo všetky noviny tak píšu, že lepšie nám je sveta žiť v štáte fungujúcom demokratickom. A keď to je v novinách, tak to pravda musí byť, bo noviny by nám neluhali.