Pochod za život vyvolal vášne. Pre mňa osobne vcelku nepochopiteľné, pretože sa domnievam, že o počatom živote by sa mali viesť debaty v trochu inom, zmierlivejšom tóne.
K téme potratov sa už vyjadrili mnohí. Nemienim tu opakovať všetky postoje k tejto výsostne etickej téme. Ani nechcem prikladať polienko na oheň prezentovaním svojho názoru, pretože… pretože tu a teraz názor vysloviť neviem. Myslím si, že s rezolútnymi vyhláseniami v takom extrémnom rozhodnutí je treba počkať až do doby, kedy je človek postavený pred realitu. Špiritizovať od stola je nemiestne, nemorálne, neetické. A aj ten najväčší odporca všetkých potratov by možno nezotrval neochvejne na svojom stanovisku, keby mal naozaj vyberať medzi životom matky a dieťaťa.
Ale nie o tom som chcel, túto parketu ochotne prenechám iným. Rád by som spomenul tých, ktorí akoby stáli bokom, ktorých nik neberie do úvahy a pritom sú v tejto otázke zainteresovaní rovnako, ako matky a otcovia počatých detí.
Lekári, ktorí potraty vykonávajú.
Sú tiež postavení pred etický problém – zobrať alebo nezobrať život malému človiečikovi? Iste, môžeme povedať, že to je slobodná voľba každého lekára a že lekár je len nástroj, ktorý vykonáva vôľu iných. No ja hovorím, že lekár môže svoje stanovisko k potratom po rokoch zmeniť a desiatky mŕtvych detí mu dokážu spôsobiť obrovskú traumu. A hovorím i to, že lekár nie je žiadny nástroj, je to živý človek, ktorý sa k rozhodnutiu, či potrat vykonať, musí dopracovať sám. A potom zostáva tiež sám, len so svojím svedomím.
Pokiaľ by sa všetci lekári postavili proti potratom, tak celá diskusia o nich stráca zmysel.
Tým nechcem povedať, že by to mali robiť, sú profesionáli a svoj postoj by mali vedieť obhájiť, či už je taký alebo onaký. S vlastným svedomím by sa mali vedieť vysporiadať sami a aj ich rozhodnutia by mali byť naozaj len a len ich vlastnými rozhodnutiami, neovplyvnenými spoločenskými tlakmi a už vôbec nie tlakom ulice.