Kompostovisko

Spätný pohľad na teroristický 11.september severoamerický trochu zatienil inú dejinnú udalosť: vojenský puč v Chile v roku 1973. Po prevrate sa tam dostal k moci generál Augusto Pinochet, zvrhol riadne zvoleného socialistického pezidenta Salvadora Allendeho a zaviedol diktatúru, ktorá sa oficiálne skončila v roku 1990.

Pohľady na chilský prevrat sú rôzne, popísalo sa o ňom veľa. Stal sa jablkom sváru medzi súperiacimi mocnosťami – na jednej strane to bola frustrácia Sovietskeho zväzu z toho, že zaniklo ich predmostie v Latinskej Amerike, na strane druhej spokojnosť USA z „novonastoleného poriadku“. Bola však i strana tretia, obyčajní ľudia, ktorí si hry politických blokov vychutnali naplno.

Viac ako tritisíc mŕtvych, desiatky tisíc uväznených, tisíce emigrantov utekajúcich pred režimom. Estadio Nacional de Chile sa stal symbolom nového typu koncentračného tábora, na jeho ploche boli dlho väznení nepriatelia vojenskej junty. Mojim osobným a najsilnejším dojmom však bola pieseň, ktorej úvodné slová sú v titulku tohto článku a ktoré boli skandované počas každého masového protestu.

El pueblo, unido, jamás será vencido… Zjednotený národ nik neporazí. Nuž, tá pesnička je možno naivná a plná pátosu, ale ako správne latino chytí za srdce. No je otázne nakoľko sa slová tejto revolučnej pochodovky skutočne naplnili.

Je neodškriepiteľnou pravdou, že Augusto Pinochet vyviedol Chile z ekonomického marazmu a oprávnenosť svojich tvrdých metód si dokonca nechal posvätiť ľudovým referendom. I to, že z diktátorského postu ustúpil dobrovoľne a bez problémov súhlasil so znovuobnovením demokracie. Či to však bola dostatočná protiváha za tisíce mŕtvych? Neviem. A nevie to ani množstvo múdrych hláv, ktoré sa k Chile vyjadrovali a dozaista ešte vyjadrovať budú. Počkajme nejakých tých sto rokov, potom bude náš nadhľad možno dostatočný…