Kompostovisko

Ospravedlňujem sa pánovi režisérovi Dušanovi Kleinovi a predstaviteľom filmovej hexalógie o básnikoch v Čechách za parafrázu jeho diela v titulku blogu. Nie je to sarkazmus, priniesla ho slovenská realita a každé slovo v ňom je obrazom skutočnosti. Žiaľ…

Básnikov vnímame ako ľudí, ktorých dielo dokáže povzniesť emócie, pohladiť dušu, ale aj burcovať ducha, či provokovať. Ale vlastnoručne zabíjať, páchať atentát? Poeti boli vždy skôr obeťami násilia za svoje prejavy nekonformné s názormi spoločnosti.

Najznámejším slovenským básnikom v týchto dňoch nie je Hviezdoslav, Rúfus, Válek. Je ním človek, ktorý sa známym nestal kvôli brilantnej práci so slovom a vďaka hĺbke myšlienok dotýkajúcich sa mysle i srdca. Poznáme ho kvôli piatim výstrelom namiereným na človeka. Prívlastok „básnik“ nie je kvôli nejakej básnickej zbierke, má ho predovšetkým od novinárov, perfektne to pridá dramatično do titulkov. Epitetá „strelec“ alebo „atentátnik“ sú predsa len o niečo všednejšie, nezobrazujú dramatický protiklad ľudskej psyché.

Ale trochu prozaickejšie: na svetlo sa najskôr dostal prívlastok „osamelý vlk“, teda označenie človeka, ktorý koná samostatne. No vzhľadom na zásahy do páchateľovho počítača v čase, keď to sám nemohol urobiť, treba brať do úvahy nielen vlka samotára, ale aj celú vlčiu svorku. Nepochybujem o tom, že vyšetrovatelia idú i po tejto stope. Ja osobne by som sa veľmi zaujímal o básnikov zdravotný stav. Pokiaľ trpí nejakou závažnou chorobou, tak mal o motiváciu viac a o problém s dlhoročným väzením menej. Je to zároveň aj vhodný stav na to, aby ho k činu dokázalo presvedčiť jeho okolie. Zároveň by prípadná materiálna odmena za skutok nemusela pripadnúť priamo jemu, mohla by byť dedičstvom pre jeho blízkych a bola by oveľa lepšie ukrytá.

Nepíše sa mi ľahko, stačilo. Zabiť človeka je bolestivé pre neho a pre jeho blízkych, zabiť ilúzie je pohromou pre spoločnosť. Básnici by nemali zabíjať – a ak už zabíjajú, tak by ich obeťou malo byť zlo vo všetkých jeho podobách. A nemalo by sa to týkať iba básnikov, platí to pre každého človeka, ktorý chce ozajstným človekom  zostať. Na záver slovo ozajstného básnika:

Spisujem básne
inak som celkom normálny
Aj topánky mám obe rovnaké
Ľavé

/Jožo Urban: Moja poetická bilancia, zo zbierky Malý zúrivý Robinson/