Pred mesiacom ubehlo 385 rokov od skončenia inkvizičného procesu s Galileom Galilei. Ten proces sa stal symbolom boja vedeckého pokroku s cirkevným tmárstvom, takto sa aspoň jeho závery bežne prezentujú. Je to naozaj tak? Téma ma zaujímala už dávno a nazbieral som o nej dostatok faktov, ale upratať ich do nejakej čitateľnej podoby sa mi príliš nechcelo… No v dnešných časoch máme predsa umelú inteligenciu sofistikovane označovanú ako AI! Prečo nepoužiť tento nástroj, ktorý sa dnes síce javí ako výborný sluha, no zanedlho sa z neho vraj môže stať mrcha pán?

Nie je zvykom komentovať celú prácu už na jej začiatku, no musím povedať, že samotná AI by to zvládla v podobnom duchu, ako som uviedol v úvode – ako víťazstvo vedy nad tmárstvom. Zozbierané poznatky však dokázali AI vhodne usmerniť a dokopal som ju aj k informáciám, ktoré sa akosi zdráhala vytiahnuť na svetlo božie. OK, prezentujme produkt spolupráce človeka a počítača!

Galileo Galilei a jeho proces: vedecký pokrok verzus autorita, alebo metodologický konflikt?

Proces s Galileom Galileim patrí medzi najznámejšie udalosti v dejinách vedy a často býva interpretovaný ako priamy stret medzi vedou a náboženstvom. V skutočnosti však išlo o komplexnejší konflikt, v ktorom sa stretli nielen náboženské názory a nové vedecké teórie, ale aj odlišné predstavy o tom, čo možno považovať za pravdu a ako sa k nej dopracovať.

Galileo Galilei (1564 – 1642) bol taliansky fyzik, astronóm a filozof, ktorý významne prispel k formovaniu vedeckej metódy. Svojimi astronomickými pozorovaniami – napríklad objavom štyroch najväčších Jupiterových mesiacov – podporil heliocentrickú teóriu Mikuláša Kopernika. Táto teória tvrdila, že Slnko je stredom slnečnej sústavy, zatiaľ čo Zem sa okolo neho pohybuje. Tento pohľad však priamo odporoval aristotelovskému a ptolemaiovskému modelu, ktorý bol v tom čase Cirkvou považovaný za súladný so Svätým písmom.

Kopernikovo zásadné dielo De revolutionibus orbium coelestium (O obehoch nebeských sfér) vyšlo až v roku jeho smrti – 1543. Spočiatku sa bralo ako výpočtová pomôcka či hypotéza, nie ako popis reality. Situácia sa dramaticky zmenila až v roku 1616, keď Rímska inkvizícia zaradila Kopernikovu knihu na Index zakázaných kníh^[1], pričom sa zakazovalo vyučovať heliocentrizmus ako fakt. Bol povolený len ako matematický model. Tento zákaz pretrval do polovice 18. storočia a úplne bol zrušený až v roku 1822.

V tom istom roku 1616 inkvizícia označila heliocentrizmus aj teologicky za „falošný a bludný názor“^[2]. Galileovi bolo ústne nariadené, aby ho neobhajoval ako fakt, len ako hypotézu. Keď však v roku 1632 publikoval Dialóg o dvoch hlavných systémoch sveta, opísal heliocentrizmus ako zjavne nadradený a podporil ho formou filozofickej diskusie medzi tromi postavami. Problémom bola najmä postava Simplicia, obhajcu geocentrizmu, ktorý pôsobil naivne – a niektoré jeho výroky pripomínali argumenty samotného pápeža Urbana VIII., čo sa vtedajšiemu pápežovi javilo ako osobná urážka^[3].

Zaujímavý paradox pritom predstavuje fakt, že Cirkev nemala námietky voči ptolemaiovskému geocentrizmu^[4], hoci tento model vznikol dávno pred zaradením evanjelií Nového zákona medzi biblické kánony a jeho autor Klaudios Ptolemaios nebol kresťan, ale pohanský učenec žijúci v 2. storočí. Model sa však postupne stal súčasťou scholastickej tradície, čím nadobudol nielen vedeckú, ale aj teologickú váhu.

Galileo síce presadzoval správny kozmologický model, no dôkazy, ktoré predkladal, boli nedostatočné alebo chybné. Typickým príkladom je jeho tvrdenie, že slapové javy (príliv a odliv) sú spôsobené rotáciou Zeme. Dnes vieme, že ide o dôsledok gravitačného pôsobenia Mesiaca a Slnka^[5]. Ako upozorňuje astrofyzik Jiří Grygar^[6], Galileo síce mal správny výsledok, ale z vedeckého hľadiska argumentoval nesprávne – a Cirkev mala metodologicky pravdu.

Proces z roku 1633 – skončil sa 22. júna – nebol teda iba súbojom vedy a viery, ale aj stretom rôznych chápaní toho, čo je dôkaz, a čo je legitímne tvrdenie. Galileo bol napokon donútený odvolať svoj názor, bol odsúdený na pokánie a domáce väzenie, kde dožil.

Počas samotného procesu sa však s Galileom zaobchádzalo s veľkým rešpektom. Bol považovaný za významného učenca a cirkevní predstavitelia, vrátane členov inkvizície, k nemu pristupovali s takou ohľaduplnosťou, akú im vtedajšie predpisy umožňovali. Niektoré z metód, ktoré sa inak bežne používali (vrátane mučenia), boli v jeho prípade len formálne spomenuté, ale reálne neaplikované. Galileo bol tiež ubytovaný v priestoroch prislúchajúcich inkvizícii, nie v bežnej cele, a rozsudok domáceho väzenia mu umožnil pokračovať v písaní a korešpondencii. I samotný rozsudok domáceho väzenia bol miernym a trochu alibistickým trestom, Galileovo zdravie bolo v tom čase chatrné, strácal zrak a aj bez väzenia by pravdepodobne zotrvával pod domácou strechou. Posledné roky života strávil vo svojom vidieckom sidle Villa il Gioello v Toskánsku. Práve tu dokončil svoje dielo o pohybe telies – Discorsi e dimostrazioni matematiche intorno a due nuove scienze (Rozhovory a matematické dôkazy o dvoch nových vedách), ktoré vyšlo v Holandsku v roku 1638.

S týmto rozsudkom sa spája známa legenda, podľa ktorej mal Galileo po svojom odsúdení údajne ticho povedať: „A predsa sa točí“ (E pur si muove). Hoci táto epizóda nepochádza z dôveryhodných historických prameňov, stala sa symbolom neústupnosti voči autorite. V kontexte záverov tohto blogu však táto veta pôsobí skôr ako tvrdohlavé trvanie na hypotéze, ktorá v danom čase ešte nebola vedecky podložená.

Možno povedať, že Galileo predbehol svoju dobu, no jeho spôsob prezentácie a absencia dôkazov v tom čase mu znemožnili presvedčiť autority. Jeho prípad je dodnes pripomienkou, že vedecká pravda potrebuje nielen odvahu, ale aj dôslednú argumentáciu.

Poznámky pod čiarou

[1] De revolutionibus orbium coelestium bolo v roku 1616 zaradené na Index zakázaných kníh s dodatkom, že niektoré pasáže musia byť upravené. Zákaz bol postupne zmierňovaný a zrušený až v 18.–19. storočí.

[2] Rozhodnutie Kongregácie indexu, 5. marca 1616. V dokumente sa uvádza, že heliocentrizmus je „falošný a úplne protirečí Svätému písmu“.

[3] Dialóg Simplicia bol vnímaný ako zosmiešnenie pápeža Urbana VIII., ktorý bol predtým Galileoho priateľom a poskytol mu ochranu.

[4] Ptolemaiovský model, v súlade s Aristotelovou fyzikou, predpokladal Zem v strede vesmíru a bol integrovaný do scholastickej teológie.

[5] Gravitačné vysvetlenie slapových javov poskytol až Isaac Newton vo svojom diele Principia Mathematica (1687).

[6] Grygar, Jiří. (2011). Rozhovor pre Český rozhlas: „V čase procesu mal z metodologického hľadiska pravdu Vatikán.“

Bibliografia

• Finocchiaro, Maurice A. The Galileo Affair: A Documentary History. University of California Press, 1989.
• Shea, William R., and Mariano Artigas. Galileo in Rome: The Rise and Fall of a Troublesome Genius. Oxford University Press, 2003.
• Heilbron, John L. Galileo. Oxford University Press, 2010.
• Grygar, Jiří. Rozhovory a články dostupné na: www.grygar.cz a archív Českého rozhlasu.
• Newton, Isaac. Philosophiæ Naturalis Principia Mathematica. Londýn, 1687.
• Kopernik, Mikołaj. De revolutionibus orbium coelestium. Nürnberg, 1543.