Kompostovisko

Nie je to až tak dávno, čo aféra okolo resocializačného zariadenia Čistý deň plnila stránky novín. Stačilo však málo – aby sa pán exposlanec Daniel Lipšic zhovädil vlastnou profesionálnou nekompetentnosťou a stal sa zázrak, kauza zmĺkla. Jazykom opozície: bola médiami zametená pod koberec. Nechcem sa dotýkať profesionality novinárov, no takú prihrávku na smeč, akú dostali od pánov Lipšica a Kollára, môže spáliť len investigatívny diletant. Alebo sabotér či presstitút, neviem čo je horšie.

Dnes však Čistý deň opäť vykukol na čisté denné svetlo. Vďaka uniknutému záznamu zo zasadania akreditačnej komisie. Ak sa začítate do článku, ktorý o tom prináša informáciu, tak vám určite neunikne pár súvislostí.

Napríklad to, že prvý raz (september 2016) akreditačná komisia odporučila odobratie akreditácie Čistému dňu okamžite na svojom prvom zasadnutí, hneď po zverejnení blogu pani poslankyne Blahovej. Zvedavý čitateľ sa spýta: odkiaľ akreditátori čerpali informácie pre svoje rozhodnutie? Prečo si neprizvali k svojmu zasadaniu i dotknutú stranu, vedenie zariadenia? A prečo im to dnes trvá tak abnormálne dlho?

Z dnešných informácií si rozmýšľajúci človek môže vyskladať len jediný dojem: zúfalú snahu akreditátorov obhájiť svoje pôvodné rozhodnutie. Dodať mu punc dôveryhodnosti. Silou mocou, znásilňovaním reality, pokusmi o nové kontroly už viackrát kontrolovaného subjektu.

Ctihodná akreditačná komisia si však neuvedomuje to podstatné: dôveryhodnosť stratila už dávno. Už vtedy, keď spolu s pani poslankyňou Blahovou začala hrať špinavé hry okolo Čistého dňa.