Kompostovisko

30. júl nie je príliš zaujímavý dátum. V ten deň sa narodilo zopár známych hercov, napríklad Jean Reno, a zomrel jeden vynikajúci režisér – Ingmar Bergman. Pre národy Československa sa však stalo niečo inšpirujúce – Prvá Pražská defenestrácia.

Čo sa vtedy v Prahe v roku 1419 odohralo? Českí stúpenci Jana Husa protestovali proti zákazu prijímania pod obojím. Ktorý bol až natoľko striktný, že viacero priaznivcov tohto typu prijímania bolo uväznených. Vyzbrojený dav pod vedením kňaza Jana Želivského požadoval od pražských radných pánov ich prepustenie. No a keďže ich požiadavky neboli vypočuté, tak vtrhli na pražskú Novomestskú radnicu a sedem konšelov na čele s purkmistrom Janom Podivinským vyhodili z okna. Vzhľadom na to, že pod oknom stál početný dav vyzbrojený kadečím ostrým a pichľavým, ich cesta životom sa tým činom skončila rázne a kruto. Podľa súdobých kronikárov bol účastníkom akcie i Jan Žiška a udalosť sa považuje za počiatok husitského hnutia v Zemích Koruny české.

Prečo by nás však mala zaujímať história národa, s ktorým sme síce niekoľko desaťročí tvorili spoločný štát, no už niekoľko ďalších desaťročí sme iba susedmi? Aj keď treba povedať, že susedmi veľmi dobrými. Nie je to len kvôli spoločnej histórii. Je to aj kvôli inšpirácii, ktorú v defenestrácii viacerí hľadajú i dnes. Isteže, čierny humor nás celkom neopustil a so zlomyseľným úškrnom prikývneme, že by sa nám, verabože, nejaká tá defenestrácia celkom hodila.

Keď však nahliadneme do dôsledkov, tak uvidíme, že to až taká sranda nebola. Že sa za ňou tiahli desaťročia vojen, teroru, hladu, biedy, mŕtvych. Možno by sme sa defenestráciou inšpirovať nemali, aj keby sa mala konať len v soft verzii a namiesto mŕtvol by boli iba vykopnutí. Radikálne riešenia však vždy prinášajú radikálne následky. Mohli by to vedieť i snaživci o defenestráciu novú. Tí, ktorí sa snažia prebudiť ducha drsnej bonapartovskej histórie na bratislavských pahorkoch.