Kompostovisko

Posúdiť predaj prezidentskej kandidatúry je pomerne jednoduché. Vypustí sa do sveta masívna kampaň za pol melóna, polepí sa výrazné percento bilbordov na Slovensku fotkou prezidentského kandidáta, potom sa okolo toho chvíľu špiritizuje na tému vzdania sa kandidatúry. A nakoniec sa ten propagovaný kandidát kandidatúry naozaj vzdá. Veď čo tam po nejakom pol milióniku, venujeme ho inému vhodnému kandidátovi, konkétnejšie kandidátke. No a aby sa nešírili zbytočné reči, tak to nazveme darom. Veď čo koho do toho čo sa deje s peniazmi mojimi a mojich podporovateľov?

Má však určitú logiku úvaha, ktorá sa zaoberá konšpiráciou o následnom výhodnom predaji firmy onoho neúspešného prezidentského kandidáta. Vraj tých voľne pohodených a aj odhodených päťsto tisíc evráčov sa týmto činom bez problémov vrátilo do vrecka, z ktorého boli vyplatené…

Neviem čo je na tom pravdy. Viem len toľko, že posudzovať výhodnosť alebo nevýhodnosť predaja firmy na základe čistého zisku je -ehm- sprostosť. Už len preto, že firmy mávajú rôzne zisky, niektoré dokonca idú do mínusu. A ani rok s rokom sa nedá porovnávať, raz to ide, raz nie. Okrem toho cenu firmy neurčuje zisk, ale firemná štruktúra, do ktorej patrí hmotný majetok hnuteľý i nehnuteľný, know-how, ľudské zdroje, duševné vlastníctvo, portfólio zákazníkov, pohľadávky, záväzky. A perspektívy. Toto všetko si nejaký novinárik trúfne posúdiť ako výhodný, alebo nevýhodný predaj v jednom novinovom článočku?

Skúsme si spomenúť na iný predaj (časti) firmy – na privatizáciu 49% SPP v roku 2002. Vtedy bolo posudzovanie dvoch cenových ponúk ocenené sumou 100 miliónov korún. Zopakujem, len aby nedošlo k omylu: jediná firma dostala 100 miliónov korún za to, že povedala, ktorá z dvoch (DVOCH!) cenových ponúk je výhodnejšia. Mohli sa vtedajší privatizéri zosobnení v postavách pánov Dzurindu a Mikloša (a Gorily) radšej spýtať neviditeľnej ruky trhu. Zadarmo. Bola by im poklepkala po čelách a oznámila, že predávajú monopolný podnik s celoštátnou pôsobnosťou, ktorého kompletnú cenotvorbu majú vo vlastných rukách. Taký podnik je predsa vysneným koncovým cieľom každého normálneho kapitalistu!

Na záver tejto smutnej kapitoly našej ekonomiky si pripomeňme geniálny bonmot pána ministra Mikloša: SPP bol predaný preto, lebo jeho manažéri ho riadili neefektívne a nezohľadňovali záujmy štátu!

Túto volovinu dokázal napísať človek, ktorý zodpovedal za financie celého štátu. Ako si s nimi dokázal poradiť, keď nevedel urobiť poriadok v jednom podniku?