Kompostovisko

Slovensko od včerajška dorástlo do Kristových rokov. Patrí sa to primerane osláviť a oceniť tých, ktorí sa na tom podieľali mierou nemalou, občas až zásadnou.

Pani prezidentka vďaka svojmu príslovečnému citlivému vnímaniu pochopila nutnosť ocenenia, no poňala ho svojim príslovečným svojským spôsobom. Rozdala 28 vyznamenaní rôzneho významu, zoznam ocenených nájdete TU.

Naozaj nemám nič voči oceneným osobnostiam, pozorne som si prečítal ich príbehy. Čo – alebo kto – mi však medzi ocenenými chýba? Nuž predovšetkým ľudia práce. Tí, ktorí vlastnými rukami vytvárajú hodnoty. Všetci vedci, umelci, športovci, všetky celebrity musia jesť a piť, musia mať strechu nad hlavou, musia mať teplo, svetlo, vodu. Musia sa obliekať a prepravovať tam, či odtiaľ späť, napríklad po cestách a diaľniciach. To všetko im zabezpečuje ktosi neviditeľný – teda neviditeľný pre pani prezidentku.

Kedysi dávno, za čias socializmu, som si robil posmech z ľudí, ktorí dostali štátne vyznamenanie Hrdina socialistickej práce. Bola to mladícka hlúposť a ja sa dnes im všetkým ospravedlňujem a skláňam sa pred dielom, ktoré vytvorili vlastnými rukami. Pred dielom, ktoré nás často sprevádza dodnes a na ktorom zbohatli viacerí kovaní demokrati.

No a ešte čosi na záver: architektami pokojného rozdelenia Československa boli páni Mečiar a Klaus, upiekli ho v brnenskej vile Tugendhat. Náš postoj k ich skutkom môže byť kadejaký, môžeme ich milovať alebo nenávidieť, no keď považujeme tridsaťročné Slovensko za úspešný príbeh, tak ich z toho príbehu vynechať nesmieme. Obyčajná ľudská slušnosť by nám mohla napovedať, že ak im už nedáme metál, tak by sme aspoň slovkom mohli spomenúť ich zásluhy. Históriu by sme zamlčaním faktov meniť nemali.

Čo myslíte, pani prezidentka?