Kompostovisko

Kto ma pochváli, keď sa nepochválim sám? Som jasnovidec! Pred pár dňami som uverejnil článoček o možnom vplyve Mariána Kočnera na udalosti, ktoré hýbu Slovenskom, a hľa! Slovami klasika – už je to tady! Netrafil som síce absolútne presne, ale to podstatné sa naozaj udialo. Aj informácie o Lipšicovi sa objavili, aj stotisícová odmena prišla na pretras. Nech je ospravedlnením drobných prognostických nepresností jednak akceptovateľná štatistická odchýlka predpovedí a druhak fakt, že som zatiaľ iba jasnovidec-amatér-začiatočník.

So záujmom som si pozrel tlačovú besedu onoho pána a vôbec som nepociťoval potrebu prepnúť pred jej koncom na iný program. Z publika sa síce ozývali hlasy, že to počúvať netreba a že treba odísť preč, no žiaden masový exodus novinárov sa nekonal. Ja si totiž myslím, že je síce dôležité KTO veci hovorí, no oveľa dôležitejšie je ČO je obsahom jeho slov. A tu sme sa skutočne nedočkali iba štandardného mlátenia prázdnej slamy a vulgárnych výkrikov do tmy. Išlo takmer výlučne o zásahy do čierneho.

Bolo by zbytočné reprodukovať celú tlačovku, keď si ju môžete pozrieť naživo. Odznelo na nej však (okrem linku www.lipsicovestado.info) to podstatné:

Nielen kráľ je nahý, ale aj novinári.

Natvrdo a bez príkras bola verejne prezentovaná nečistá hra s informovaním verejnosti. Slová o tom „kto s kým“ a „komu ako“ zarezali do živého. Komu však nestačili vyslovené slová, toho možno presvedčila hystéria husi, ktorá bola trafená najpresnejšie. A ak som doteraz nosil dakde v kútiku duše nádej, že novinári by predsa len mali disponovať popri konzistentnosti názorov i logikou, bazálnou morálkou, elementárnou slušnosťou, či schopnosťou aspoň niekedy sa červenať, tak som o ňu včera prišiel. Úplne a bezo zvyšku.