Kompostovisko

Blížia sa nám sviatky. Že vraj mieru a pokoja, hahaha! Veru nie, pokoj je dávno minulosťou, teraz sú to sviatky pachtenia sa za čo najlepším nákupom, ponukou, akciou, výpredajom. Už niekoľko dní do nás televízia i rozhlas hučia rôzne Jingle Bells, I Wish You a Merry Christmas, Tichú noc a ešte dobre, že zatiaľ sa nezmohli na Medvídka od Lucie.

Už si len nahovárame, že počas sviatkov ide o stretnutie s najbližšími a pokoj v duši. Kde to však začalo, na ktorej križovatke sa nám podarilo zísť z cesty? Nezdá sa mi, že tomu napomohol socializmus s Dedom Mrázom, ktorého sa snažil imporovať zo Sibíri a udomácniť v našich končinách. Asi o tom viac povie príbeh.

V prvej polovici rokov deväťdesiatych došiel v čase predvianočnom náš prvorodený zo škôlky domov. Zastal si pred svojimi rodnými a prehlásil dôležito, že na Vianoce nebude písať Ježiškovi žiaden list, pretože jemu bude odteraz nosiť darčeky len a len Satan. Dávidkovi z vedľajšej triedy Satan už teraz pred Vianocami doniesol najfasa kolobežku a pod stromček mu ešte naloží celú kopu hračiek. Nám s manželkou poklesli spodné čeľuste poniže pása. Našťastie len na chvíľu, kým sme si neuvedomili, že ide o lingvistický omyl, že žiaden vstup mládežníka do satanistickej sekty sa nechystá a že pod značkou Satana funguje Santa Claus. No aj tak trvalo dosť dlho, kým sme dieťaťu vysvetlili, že ten tučný červený ujo, čo ho vozia soby na saniach a robí že Hohohó!, je z materialistického pohľadu nosenia darčekov to isté, čo Ježiško.

Možno všetci prechádzame akousi metamorfózou. Ježiška z trhu vytláča komerčne úspešný Santa Claus a občas sa nám stane, že ho pochopíme ako Satan Claws, teda satanove pazúry. Možno by sme naozaj mohli spomaliť a porozmýšľať, či pre najkrajší Štedrý večer nestačí naozaj len to, že sa rodina stretne v tichej hodinke spolupatričnosti pri jednom stole. A že radosť z darčekov by nemala byť priamo úmerná ich množstvu a cene, ale úprimnosti, s ktorou sme ich darovali a s ktorou ich darovali nám.