Kompostovisko

Motto: Som unesený!
(Michal Kováč ml. po zhliadnutí filmu)

Premiéra filmu Únos zasa rozvírila vášne. Až natoľko, že unesených z nej bolo množstvo ľudí, nielen jeden. Jav pre premiéru slovenského filmu nielen že nie častý, no dosiaľ nevídaný. A zasa sme sa ocitli vo vášniach zvírených vôkol Mečiarových amnestií.

Celkom úprimne – nijako ma nevzrušuje fakt, že ktosi bol prevezený pár kilometrov od rodného hniezda, vyfasoval zopár po (censored), ako odmenu za to dostal zadarmo vypiť a bol vysadený na bezpečnom mieste pred policajnou stanicou. Verme alebo neverme, no podobná udalosť sa udeje veľmi často na obyčajnej dedinskej zábave, partia mládencov vytiahne nie príliš obľúbeného kolegu za dedinu, naložia mu tam koľko sa doňho zmestí – a následky nulové, veď je to folklór… Skôr ma vzrušuje tá okolnosť, že z tejto aférky dokážeme vyrobiť traumu a dlhé roky ňou prikrmovať slovenské publikum. Podobne ako u pani Žák-Malina Hedvig, ale to už som odbočil. A aby sme nezabudli – Remiáš s týmto nesúvisí, aj keď sa nám tvorcovia filmu snažia vsugerovať opak. Prípad Remiáš bol riadne vyšetrený, naň sa amnestia nevzťahuje.

Opozícia si, samozrejme, nemôže nechať ujsť príležitosť takúto šancu využiť. Osobne si myslím, že im je úplne šum-a-fuk nejaký Kováč mladší, ide im len o to, aby si utreli hubu o Fica. Ono je to totiž tak, že zrušenie amnestií je jedna vec, tento akt je relatívne jednoduchý. Jeho následky však dokáže odhadnúť len máloktorý obyčajný človek – čím nemyslím členov a sympatizantov jednej parlamentnej pastraničky. Skúsme si to zosumarizovať: najskôr vyšetrovanie, ktoré bolo vďaka amnestiám zastavené. Ako dlho asi môže po tých dvoch desaťročiach trvať? Dôkazy zanesené pieskami času, pamäť svedkov vyhladená sklerózou i obyčajnou ľudskou zábudlivosťou. Doklady (ak vôbec nejaké boli) dávno skartované, svedectvá slovo proti slovu. Po vyšetrení prípadu nasleduje obvinenie, obžaloba, súd, rozsudok. Toto môže byť dosť výrazne komplikované námietkami podanými na Ústavný súd SR, následne možno na súd v Strasbourgu. Ako dlho to môže trvať?

Toto sú „len“ technické námietky, existujú však aj námietky vecné. Všeobecné verejné povedomie je také, že ten únos spáchala Lexova SIS na príkaz Mečiara. Čo ak však vyšetrovanie dospeje k čomusi úplne inému? Nik sa vážnejšie nezaoberal verziou, že únos mohla napríklad spáchať alternatívna skupina v rámci boja o vplyv vnútri SIS a využiť ho ako spravodajskú hru voči konkurencii. O SIS-károch si môžeme myslieť čo chceme, ich morálny profil môžeme považovať za úplné dno, ale inteligenciu im uprieť nemôžeme a nesmieme. Prečo by mal Lexa páchať skutok, ktorý mu všetci „logicky zmýšľajúci ľudkovia“ okamžite prišijú na triko? (Toto sú moje osobné, ničím a nikým nepotvrdené úvahy. Berte ich, prosím, ako jednu z možných alternatív, bez ohľadu na ich pravdepodobnosť.)

Predpokladám, že najmenšiu radosť z obnovenia vyšetrovania by mal ten, kvôli ktorému sa to (vraj) všetko deje. Michal Kováč mladší. Asi by ho príliš netešilo, keby sa verejne zas a zas prepieralo jeho špinavé prádlo v súvislosti s Technopolom, zaplatením si slobody pred mníchovským súdom a kamarátmi, ktorých novinári častujú košatými mafiánskymi prívlastkami. A možno aj niekoľko vysokopostavených slovenských špiónov, ktorí by (po zbavení mlčanlivosti) veľmi neradi videli a počuli škodoradostnú výpoveď expremiéra Mečiara.

P.S. Ak už hovoríme o rušení amnestií, tak sa prihováram za zrušenie tej úplne prvej demokratickej, Havlovej, z roku 1990. Na jej základe sa na slobode ocitli tisíce kriminálnikov a mnohí občania Československa za to zaplatili újmou na majetku, zdraví i životoch. Začnime z tohto konca, bolo to oveľa väčšie svinstvo!