Kompostovisko

Stalo sa to, čo Západ nečakal – Rusko uznalo samostatnosť ukrajinských separatistov, Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Alebo to nebolo až také prekvapenie? Rád by som poskytol vlastný názor a nenáročnú analýzu zakladajúcu sa výlučne na informáciách z bežných médií. Najskôr stručný prehľad toho, „čo bolo“.

• na hraniciach Ruska a Ukrajiny sa už od roku 2014 odohráva občianska vojna. Nik zvonka do nej nezasahuje, je to vnútorná záležitosť Ukrajiny.
• snaha o zmiernenie konfliktu viedla k rokovaniam v Minsku a uzatvoreniu Minských dohôd, ktoré sú dohodami medzi Ukrajinou a zástupcami separatistických republík. Garantom dohôd bol takzvaný Normandský formát rokovania, jeho účastníkmi boli okrem zástupcov Ukrajiny aj Rusko, Nemecko a Francúzsko.
• po 8 rokoch trvania konfliktu sa nič podstatné z Minských dohôd nesplnilo.
• namiesto toho zosilneli volania Ukrajiny po vstupe do NATO.

Na Ukrajine a v okolitých postsovietskych štátoch zosilneli viaceré vojenské aktivity. Napríklad nárast počtu vojakov NATO v štátoch hraničiacich s Ruskom, pribúdanie armádnych inštruktorov z USA a UK, výrazný nárast nákupu zbraní Ukrajinou a modernizácia jej armády. A aj rastúci počet sankcií zo „Západu“ voči Ruskej federácii. Môžeme sem pokojne zarátať aj náš miniatúrny, no hlučný prínos, „obrannú zmluvu“ uzatvorenú medzi Slovenskom a USA.

Ako na to reagovali Rusi? Vcelku pokojne, žiadne radikálne odvetné sankcie z ich strany sa nekonali. Načo aj? Veď sankciami zrejme viac utrpela EU ako Rusko… Reakcie sa Západ (v tomto prípade priamo USA) dočkal až teraz, po agresívnej mediálnej masáži o útočných úmysloch Rusov voči Ukrajine. Darmo tvrdili experti, že ruské vojsko zhromaždené v bezprostrednej blízkosti ukrajinskej hranice (teda 100 až 200 km od nej) nie je útočného charakteru a jeho početnosť je pre útočné úmysly podvyživená. Darmo sa ozývali argumenty o presunoch vojsk výlučne na ruskom výsostnom území, o nezáujme o rozvrátenú Ukrajinu, o extrémne vysokých nákladoch na vojnu, ktorá by prinesla len smrť tisícok mladých životov. Západ bol presvedčený o tom, že zachová status quo. A že Rusko utrpí ďalšie morálne ujmy, pretože má na výber len dve alternatívy: buď zaútočiť a vystaviť sa morálnemu odsúdeniu takmer celého sveta, alebo zbabelo čušať a vystaviť sa hanbe. Lenže…

Múdry človek vidí pred sebou nekonečnú oblasť možného. Hlupák považuje za možné len to, čo je.
Denis Diderot

Vladimír Putin zareagoval neočakávane, teda aspoň podľa mediálnej odozvy. Nezabúdajme, že pár dní pred tým sa uňho na audiencii vystriedal francúzsky prezident s nemeckým kancelárom, teda dvaja členovia Normandského formátu zainteresovaní do Minských dohôd. Domnievam sa, že dostali priamu a neskreslenú informáciu o Putinových úmysloch uznať separatistické republiky a roztrhať tak Minskú zmluvu na franforce.

Ale priamo k veci: uznanie separatistických republík je porušením medzinárodného práva. Áno, je to tak, nech si hovorí kto chce čo chce. Lenže to by malo zásadný význam iba v tom prípade, keby medzinárodné právo požívalo aspoň akú-takú vážnosť a nebolo viackrát pošliapané viacerými precedensmi. Bombardovanie Juhoslávie, Kosovo, Irak, bezletová zóna v Lýbii, atď. Prečo má medzinárodné právo rešpektovať iba jedna strana?

Vladimír Vladimírovič Putin urobil to najlepšie, čo mohol urobiť. Zastavil občiansku vojnu, ktorá má na svedomí 14 000 životov. Zbavil sa ohniska nepokojov na hraniciach vlastného štátu a zosmiešnil všetkých poradcov vojenských aj nevojenských, spoločne s tajnými službami. Ukrajinské vojská sa pokojne môžu vrátiť do rodných kasární, ostreľovať Doneck a Luhansk si už netrúfnu.

Putinovo konanie nebolo celkom kóšer z hľadiska medzinárodného práva. To však momentálne prechádza štádiom klinickej smrti… No zachoval sa tvrdo a pragmaticky, presne v duchu toho, čo potrebuje jeho impérium. Tak, ako o tom onehdá učil Niccolo Machiavelli vo svojom diele Vladár. Jeho citát bude asi najlepším ukončením tejto mojej nepodstatnej úvahy:

V politike, kde niet odvolacieho súdu, súdi človek podľa výsledku.
Niccolo Machiavelli