Prvá svetová vojna bola brutálna. Napriek tomu, že tanky boli len experimentálnymi neohrabanými škatuľami, vojenské letectvo bolo v plienkach a masoví zabijaci v podobe atómových bômb existovali iba v teoretickej podobe.
Brutalitu prvej svetovej stelesňuje predovšetkým zákopový spôsob boja. V špine, blate, vlhku a plesni. Čakanie na hvizd píšťalky, ktorá vyženie vojsko zo zákopu do útoku proti klbkám ostnatého drôtu, rojom guliek zo strojných pušiek, bodákom. To všetko kvôli nádeji na dobytie pár metrov nepriateľského územia…
Jedným z takých frontov bola i oblasť pri meste Yprés, 102. výročie začatia tejto operácie si dnes pripomíname. Yperský oblúk bol posledným miestom v Belgicku, ktoré vzdorovalo Nemcom, a bol zároveň dôležitou prístupovou cestou k strategickým prístavom v Dunkerque a Calais. Neodohrala sa tam bitka jediná, do histórie sa zapísali štyri veľké vojenské strety z tejto oblasti. Desaťtisíce mŕtvych zostali bezmennými, tí sa do histórie zapísali len ako štatistické čísla.
No to najkrutejšie, čo táto udalosť priniesla, sa udialo v apríli 1915. Nasadenie bojového chemického plynu, ktorý bol pôvodne nazývaný plynom horčičným. Na pamiatku miesta bojov, alebo možno na počesť légie mŕtvych, ho dnes poznáme pod názvom YPERIT.
No buďme objektívni. Ono už je to raz tak, že mnohé svinstvá môžu byť aj užitočné. Neskorší výskum yperitu, objavu anglického chemika Fredericka Guthrieho, viedol po prvej svetovej k výskumu cytostatík, ktoré sa dnes využívajú na liečku niektorých typov nádorov. Stali sa súčasťou chemoterapie, užitočnej liečebnej metódy, ktorú však nikomu neprajem zažiť na vlastnej koži.
Celá debata | RSS tejto debaty